Vo chvíli keď "civilizovaný Európan - kresťan" prekročil hranice starého kontinetu a vstúpil na územie kmeňovej Afriky evidentne s úmyslom dobyvateľa - dobrodruha, bádateľa alebo misionára - jedným slovom uzurpátora tradičných morálnych a kultúrnych hodnôt afrického človeka, sa doposiaľ intímne kmeňové umenie Afriky stáva akosi vecou verejnou - vecou verejnou v zmysle preklenutia kultúrnych , politických aj teritoriálnych hraníc určujúcich charakter, typológiu a historické miesto tohto umenia. Avšak našťastie ani to nezmenilo nič na tom, že africké umenie zostáva výsostne komornou kmeňovou kultúrou, ku ktorej sa viaže kult, tajomstvo, čaro, inštinkt, pud a predovšetkým africký človek.

Je tažké hodnotiť toto umenie, pretože je vo svojej podstate veľmi špecifické a my sa o to ani nebudeme pokúšať, pretože nám táto úloha neprináleží. Na tomto mieste môžeme vysloviť len pár subjektívnych pocitov a postrehov zo stretnutia z africkým umením , ktoré nás očarilo a o ktorom sme sa snažili dozvedieť čo najviac, aby sme ho dokázali pochopiť. Ale je možné pochopiť kultúru tak rozsiahlého a vzdialeného kontitentu , pre ktorý neplatia nijaké pevné zovšeobecnenia, na území ktorého žije niekoľko desiatok roztrúsených domorodých kmeňov a komunít dnes už len nepatrných pozostatkov teritoriálne rozsiahlých a vyspelých kmeňov, kontitent, ktorý denne bojuje s nedostatkom a popritom sa zmieta v toľkých občianských nepokojoch a vojnách. Je možné pochopiť Afriku, a prehlásiť, že jej umenie chápeme a vieme o ňom dosť?

Nazdávame sa, že pre nás ako radových Európanov to nie je možné. A práve preto alebo napriek tomu sa k nám tento kontinent prihovára úžasným jazykom svojich predkov, histórie, kultom a vierou zhmotnených v maske, soške alebo fetiši a my sme fascinovaní. Sme fascinovaní jeho tvarovou a formálnou jednoduchosťou , ale aj dekoratívnosťou , kde každý symbol má svoje pevné miesto a odráža celú kultúrnu históriu kmeňa a niekoľko stáročnú tradíciu a skusenosť so silnou emocionálnou a výpovednou hodnotou.

Rozdiel medzi africkým umením a európskym, ak si môžme dovoliť toto malé porovanie, je predovšetkým v jeho spôsobe zhotovenia a praktickom využití.
V európskom umení to bude najskôr tak, že umelec vyhotoví umelecké dielo - sám, prípadne mu niekto pomáha, umiestni si ho do atelériu, predá do súkromnej zbierky alebo v lepšom prípade ho môže vystaviť v priestoroch galérie, kde je nedoktnuteľné a osobný resp. fyzický kontak je nadmieru vylúčený.

Afričania v tomto prípade postupujú ináč. Na jednej strane každý kmeň je individuálny a svojsky pristupuje k svojím tradíciám a umeniu, na strane druhej tieto kmene žijú v relatívnej blízkosti a preto sa ich kultúra štylizácie masky, sochy a fetišov častokrát prelína. S určitosťou sa azda dá povedať len toľko, že afričania vnímajú svoje tradície veľmi zodpovedne , s rešpektom, duchovný život kmeňa je komplexný, neprispôsobujú ho svojmu životnému štýlu, ale práve naopak.

Špecifiky pristupujú aj k zhoveniu kultových predmetov. Zhotovovanie rituálnej masky ,sošky alebo iného predmetu nie je vec jednoduchá a predchádza jej mnoho zákonitostí, ktoré musí rezbár v zhode s tradíciou dodržať. V niektorých kmeňoch sa masky zhotovujú pred verejnosťou celej dediny a v iných kmeňoch je to výlučne vec zhotoviteľa - rezbára alebo kováča ,ktorý pri zhotovení rituálneho predmetu opúšťa komunitu a prostredie kmeňa , uchyľuje sa do samoty a pred samotným aktom prináša aj obeť v podobe zabitého kohúta alebo iného obetného zvieraťa.

Rovnaké je to s výberom stromu pretože masky a sošky ako aj úžitkové predmety sa v tejto krajine vyrábajú väčšinou z dreva. Umelec musí nájsť vhodný strom a odriekať modlitbu aby duch stromu pochopil prečo mu berie jeho pokoj. Na výrobu masiek a sôch si rezbári vyberajú mäkké drevo napríklad iroko, prachovec (kmeň Bambara) alebo kapok (kmeň Mossi), ktoré sa ľahko opracúva a po základnom tvarovom zhotovení masky alebo sochy prechádza ďalšou technológiou ukončenia a dekorovania ,kde získava určitú tvrdosť a farbu, ozdobenie rafiou, korálikmi, mušľami kauri, ktoré boli v minulosti aj oficiálnym platidlom, textilom a pod. Na výrobu z kameňa používajú čierny serpentín.

Masky vyrobené z mäkkého dreva žiaľ nie sú dlho trvácne, ale ako sa zdá pri ich poškodení dochádza k významnej zmene funkčnosti masky alebo sošky a umelec čoskoro vyrobí novú, ktorá nadobúda kultovú hodnotu hneď po vykonaní nevyhnutných obetí a magických úkonov. Z toho vyplýva že pre túto kultúru tieto rituálne predmety nikdy nenadobudnú a nenadobúdajú hodnotu finančnú v tradičnom zmysle slova ako to poníma ostatný svet. Pre kmeň majú tieto predmety viacmenej duchovnú a morálnu hodnotu - závisí od neho kultúrny a usporiadaný kmeňový život komunity. Aj keď musíme pripustiť, že obyvatelia afrických kmeňov sú veľmi prispôsobiví a rovnako ako každý iný aj oni začali aktívne a pružne reagovať na zahraničný dopyt.

Vo všeobecnosti môžme masky rozdeliť na niekoľko typov: tvárové, prilbové, nástavcové, ramenné a štítové ako aj zoomorfné, antropomorfné a kombinované.
Nosenie masky je výlučne mužskou záležitosťou a v niektorých afrických kultúrach je zakázaný prístup žien na kmeňové ceremónie. Masky je možné vidieť len pri vykonávaní riuálov.
Najdôležitejšie kmeňové ceremónie sú iniciácie mladých chlapcov - prijatie do kumunity dospelých - zasvätenie do života a tajov kmeňa. Jednotlivé kmene vyrábajú masky určené k týmto obradom napríklad u kmeňa Dogon sú to masky nazývané satimbe , ktoré ochraňujú obrezaných chlapcov, Bambari majú masky tzv. n`tomo a kmene Senufo kpelie - nazývané aj ako tanečné masky.
Rovnako nepostrádateľnou súčasťou kmeňov sú tajné bratstvá a školy napríklad u Senufov nazývané Lo, u kmeňa Mossi bratstvo Wango.